Prečo v Šarfii deti pozerajú vľavo a vpravo

Kde bolo, tam bolo, za starých čias, keď ešte v Šarfii nebolo ani jedno auto, viedla cez celú dedinu jedna dlhá prašná cesta. Po nej chodili vozy s obilím k mlynu, gazdovia s plnými košmi na trh a bociany nad ňou lietali tam a späť.

A deti? Deti po nej behali hore-dole ako lastovičky. Z jedného dvora na druhý, za loptou, za mačkou, za kamarátom. Nikdy sa nezastavili a nikdy sa neobzreli.

Po tej istej ceste chodil každé ráno furman Matej so svojím koňom Sivkom. Sivko bol veľký sivý kôň s bielou hrivou a dobrým srdcom. Ťahal ťažký voz plný vriec a jeho kopytá na ceste dupotali: klap-klap, klap-klap, dup-dup-dup.

Jedného letného rána sa Janko, Marienka a malý Ďurko hrali s loptou pri studni. Janko kopol, lopta odskočila od plota a kotúľala sa rovno na cestu.

„Moja lopta!“ zvolal Janko a bez rozmýšľania sa za ňou rozbehol.

V tej chvíli prichádzal zo zákruty Sivko s plným vozom. Cesta išla dolu kopčekom, voz tlačil, a Sivko išiel rýchlejšie ako inokedy.

Íhaháá! zarehtal Sivko.

„Hó, Sivko, hóóó!“ skríkol furman Matej a zo všetkých síl potiahol opraty.

Sivko sa vzoprel, kopytá zaškrípali v prachu a voz zastal. Len kúsok, maličký kúsok pred Jankom.

Janko stál ako soľný stĺp. Lopta sa mu kotúľala pomedzi nohy a po líci mu stekali slzy.

Furman Matej zoskočil z voza, kľakol si k Jankovi a pohladil ho po hlave.

„Nič sa ti nestalo, chlapče. Ale mohlo sa stať.“

Potom zavolal aj Marienku a Ďurka. Sivko k nim sklonil svoju veľkú hlavu a teplo im fúkol do vlasov.

„Vidíte Sivka?“ povedal furman. „Je veľký a silný. Ale keď beží s ťažkým vozom, nevie zastaviť hneď, ako vy. A keď sa malé dieťa vyrúti spoza plota, Sivko ho nestihne ani zbadať.“

„Tak čo máme robiť?“ spýtala sa Marienka.

Furman sa usmial. „Naučím vás riekanku. Kto ju pozná, tomu sa na ceste nič nestane.“

A povedal:

Pri ceste sa zastavím,
vľavo, vpravo pozriem si,
ušká dobre nastavím.
Voľná cesta? Prejdem si!

Deti to po ňom opakovali raz, dva razy, tri razy, až to vedeli naspamäť. A Sivko pri každom slove pokyvoval hlavou, akoby aj on súhlasil.

Od toho dňa mal Sivko na postroji zavesený mosadzný zvonček. Cinky-linky, cinky-linky, zvonil pri každom kroku, aby ho deti počuli už zďaleka.

Netrvalo dlho a riekanka sa hodila.

Raz sa Marienka ponáhľala k babke na druhú stranu dediny. Pri ceste sa zastavila, pozrela vľavo, pozrela vpravo… a zo zákruty vyšiel voz so senom vysokým ako dom. Marienka počkala, kým prejde, a až potom pokojne prešla.

Inokedy Ďurko utekal za šteniatkom. Pri ceste sa zastavil, nastavil ušká a počul cinky-linky, cinky-linky. Bol to Sivko. Ďurko mu zamával a Sivko mu na pozdrav zarehtal.

A Janko? Janko už nikdy nebežal za loptou bez rozmyslu. Vždy sa najprv zastavil, pozrel sa, započúval. A keď ostatné deti zabudli, pripomenul im riekanku on.

A tak v Šarfii odvtedy deti po ceste nebehali hore-dole len tak. Vedeli, že cesta patrí aj koňom, aj vozom, a že dobrý pozor je najlepší kamarát.

---

Odvtedy ubehlo veľa, veľa rokov. Furman Matej aj Sivko už dávno odpočívajú a ich zvonček visí niekde na starej povale.

Keby sa však Sivko dnes pozrel na cestu cez Šarfiu, veľmi by sa čudoval. Nejazdia po nej kone, ale autá, autobusy a traktory. Sú oveľa rýchlejšie ako najrýchlejší kôň na svete. Nemajú zvonček a niektoré autá sú také tiché, že ich takmer nepočuť. A vodič za volantom vidí malé dieťa spoza zaparkovaného auta ešte horšie, ako ho videl Sivko spoza plota.

Preto platí Matejova riekanka aj dnes. Len sme sa naučili pár nových vecí:

• Cez cestu sa chodí po prechode pre chodcov, po bielych pásoch, ktorým sa hovorí zebra.
• Pozeráme sa vľavo, vpravo a ešte raz vľavo, lebo autá najbližšie k nám prichádzajú zľava.
• Malé deti chodia cez cestu za ruku s dospelým.
• Za loptou na cestu nikdy nebežíme. Lopta počká, prinesie ju dospelý.
• A keď je vonku tma, nosíme reflexné pásiky, ktoré v svetle áut svietia ako malé svetlušky, aby nás vodiči videli zďaleka.

Tak keď nabudúce pôjdeš cez cestu, spomeň si na veľkého sivého koňa s bielou hrivou a povedz si potichu:

Pri ceste sa zastavím,
vľavo, vpravo pozriem si,
ušká dobre nastavím.
Voľná cesta? Prejdem si!

A ak nepomreli, pozerajú vľavo a vpravo dodnes.