O starom šarfickom mlyne
Kde bolo, tam bolo, v Šarfii, kde sa Stoličný potok vinie pomedzi vŕby ako strieborná stužka, stál starý mlyn. Mal hrubé biele múry, strechu porastenú zeleným machom a na boku veľké drevené koleso.
Kedysi sa to koleso točilo deň a noc. Klip-klap, klip-klap, spievalo, a voda pod ním šumela šum-šum-šum. Mlynár Ondrej mlel zrno na múčku a z tej múčky piekli gazdinky v celej dedine voňavý chlebík.
Ale roky bežali ako voda v potoku. Mlynár Ondrej zostarol, ľudia začali kupovať múku v obchode a koleso sa jedného dňa zastavilo. Už nespievalo klip-klap. Len ticho stálo a zarastalo machom.
V mlyne však ešte niekto býval. Pod starou drevenou podlahou mala pelieško malá myška Zrnka. Bola sivá ako múka, mala ružový nosík a ušká ako dva lístočky.
Každý večer si Zrnka sadla ku kolesu a smutne povedala:
„Kolieska moje, prečo už nespievaš?“
A jedného večera koleso zavŕzgalo, hlbokým, starým hlasom:
„Vŕŕŕ… nemám vodu, myška moja. A nikto si na mňa nespomenie.“
„Ja ti pomôžem!“ zvolala Zrnka a už aj bežala von.
Bežala a bežala popri potôčiku, až prišla k miestu, kde voda takmer stála. Cez potok ležali popadané konáre, staré lístie a blato. A na brehu sedel bobor Drevoštep a hrýzol vŕbovú halúzku.
„Bobor, bobor, prečo voda netečie k mlynu?“ spýtala sa Zrnka.
„Hm-hm,“ zamrmlal bobor. „Konáre jej zahatali cestu. Sám ich neodtiahnem, sú priveľké.“
„Tak ich odtiahneme spolu!“ povedala Zrnka. Bobor sa poškrabal za uchom. „Hm-hm… ale bude treba viac rúk.“
Bežala a bežala, až prišla ku kostolíku. Na komíne vedľa mal hniezdo bocian Klapko, ktorý videl celú dedinu zhora.
„Bocian, bocian, kto by nám pomohol vyčistiť potok?“ spýtala sa Zrnka.
„Klap-klap,“ zaklepotal bocian zobákom. „Pozri sa dolu do dediny. Tam behajú deti, ktoré ešte nikdy nepočuli mlyn spievať. Tie budú najzvedavejšie.“
Bežala a bežala, až prišla na dvor, kde sa hrali deti. Zrnka sa postavila na zadné labky a zapišťala, ako najhlasnejšie vedela:
„Pi-pi-pi! Pomôžte starému mlynu!“
Deti stíchli a zohli sa k nej. A najmenšie dievčatko, Anička, povedala: „Myška nás volá. Poďme!“
A tak bežali všetci: myška, deti a za nimi aj starý mlynár Ondrej s palicou, lebo keď počul, že sa ide k mlynu, srdce sa mu rozbúchalo ako zamlada.
Pri potoku sa pustili do práce. Bobor hrýzol, deti ťahali konáre, mlynár ukazoval, kade voda tiekla voľakedy. Bocian krúžil nad nimi a klepotal klap-klap na povzbudenie.
A keď z potoka vytiahli posledný konár, voda sa pohla. Najprv pomaličky, potom rýchlejšie, šum-šum-šum, až dobehla k mlynu a narazila do kolesa.
Koleso zavŕzgalo. Pohlo sa. A potom…
Klip-klap. Klip-klap. Klip-klap!
Deti jasali, bocian klepotal, bobor spokojne mrmlal hm-hm a starému mlynárovi Ondrejovi stekala po vráskavom líci slza. Ale bola to slza radosti.
Na druhý deň mlynár Ondrej zomlel prvé zrno a gazdiná Hanka z neho upiekla veľký okrúhly chlieb. Rozlomili ho na kúsky a dostal každý, kto pomáhal. Deti, bobor, bocian aj malá myška Zrnka, ktorá dostala najvoňavejšiu kôrku.
Od toho dňa chodia deti zo Šarfie k mlynu každú sobotu. Mlynár Ondrej ich učí, ako sa melie múka, a myška Zrnka im spod podlahy žmurká.
A keď večer prejdeš okolo potoka a zastavíš sa pri vŕbach, možno začuješ tiché klip-klap, klip-klap. To je starý mlyn, ktorý spieva, lebo si naň niekto spomenul.
A ak nepomreli, melú dodnes.