O malej svetluške, ktorá sa bála tmy

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi lúkami, na kraji starého bukového lesa žila malá svetluška menom Iskrička.

Iskrička mala krídelká tenučké ako pavučinka a na bruštičku jej svietilo maličké zlaté svetielko. Mala však jedno tajomstvo, o ktorom nevedel nikto na celom svete: bála sa tmy.

Cez deň sa hrávala s lienkami na margarétkach, šantila s motýľmi a kolísala sa na steblách trávy. Ale keď slniečko zapadlo za kopec a les sa zahalil do čiernej perinky, Iskrička sa skrčila pod lístok lopúcha, zavrela očká a šepkala: „Nech je už ráno… nech je už ráno…“

Jedného večera, keď sa prvé hviezdičky rozsvietili na nebi, počula Iskrička tichučký plač.

„Fňuk, fňuk… kde je moja mamička?“

Vykukla spod lopúcha. Pod starým bukom sedel malý zajačik Ušiačik a slzy mu kvapkali na kožúšok.

„Zablúdil som,“ vzlykal. „Je taká tma, že nevidím cestičku domov.“

Iskričke sa rozbúchalo srdiečko. Tuk-tuk, tuk-tuk. Tma bola všade naokolo, čierna a veľká. Ale zajačik bol taký smutný…

„Nebo sa,“ povedala potichu, hoci sa sama celá triasla. „Ja ti posvietim.“

A tak vyleteli do tmy.

Leteli a leteli, až prišli k veľkému dubu. Na konári sedela stará múdra sova Hú-Húčka a jej oči svietili ako dva mesiačiky.

„Hú-hú, kamže tak neskoro, maličkí?“ spýtala sa.

„Hľadáme cestu k zajačej nore,“ povedala Iskrička. „Ale ja sa tak veľmi bojím tmy.“

Sova sa láskavo usmiala. „Hú-hú, vieš, prečo svetlo existuje, maličká? Lebo existuje tma. Choďte popri potôčiku, ten vás dovedie ďalej.“

Leteli a leteli, až prišli k potôčiku, ktorý zurčal bľum-bľum, žbľnk-žbľnk. Na kamienku sedel cvrček Cvrlik a hral na svoje husličky.

„Cvrk-cvrk, kamže tak neskoro, maličkí?“ spýtal sa.

„Hľadáme cestu k zajačej nore,“ povedala Iskrička. „Ale ja sa tak veľmi bojím tmy.“

Cvrček prestal hrať a pozrel na ňu. „Cvrk-cvrk, a vieš, že tvoje svetielko je teraz najkrajšie na celej lúke? Cez deň by si ho ani nevidela. Choďte cez machový mostík, tam je už blízko.“

Leteli a leteli, až prišli k machovému mostíku. Nad ním sa na nebi usmieval veľký strieborný mesiac.

„Kamže tak neskoro, maličkí?“ zašepkal mesiac.

„Hľadáme cestu k zajačej nore,“ povedala Iskrička. A po prvý raz si uvedomila, že jej hlások sa už netrasie.

„Pozri sa okolo seba,“ povedal mesiac tichučko.

Iskrička sa obzrela. A v tej chvíli zbadala, že tma nie je prázdna. Bola plná hviezd, ktoré žmurkali na nebi. Plná ticha, ktoré voňalo materinou dúškou. Plná kvetov, ktoré spali so zavretými hlávkami. A uprostred toho všetkého svietilo jej malé zlaté svetielko — teplé, jasné a odvážne.

„Tma nie je zlá,“ zašepkala. „Tma je len noc, ktorá čaká na svetlo.“

A hľa! Za mostíkom, pod koreňom starej jabloňky, stála zajačia mamička a vystrašene hľadela do noci.

„Ušiačik môj!“ zvolala a pritúlila si zajačika k sebe tak pevne, až mu zastali ušká dohora.

„Mamička, Iskrička mi svietila celú cestu!“ zvolal zajačik. „Ona je najodvážnejšia na celom svete!“

Iskrička sa začervenala, až jej svetielko zažiarilo ešte jasnejšie.

Od tej noci sa Iskrička tmy už nebála. Keď slniečko zapadlo za kopec, nevyliezala pod lopúch, ale vyletela na lúku a svietila všetkým, ktorí zablúdili — ježkom aj myškám, chrobáčikom aj malým zajačikom.

A keď sa niekedy pozrieš v lete večer na lúku a uvidíš tam drobné zlaté svetielka, ktoré tancujú nad trávou, možno je medzi nimi aj Iskrička. A svieti práve pre teba.

A ak nepomreli, svietia dodnes.

🌙✨