Prečo v Šarfii nesedia bociany na komíne
Kde bolo, tam bolo, v Šarfii, kde sú rovné polia až po obzor a za dedinou sa leskne mokrá lúka plná žabiek, žil bocian Klapko. Bol biely ako čerstvo vypraný obrus, krídla mal na koncoch čierne, ako keby ich namočil do atramentu, a dlhé červené nohy aj zobák.
Keď na jar priletel z teplých krajín, sadol si na najvyšší komín v dedine, na dome babky Rozálie. Postavil si tam hniezdo z prútikov, vystlal ho mäkkou trávou a spokojne zaklepotal:
Klap-klap-klap! To po bocianovsky znamená: „Som doma!“
Lenže jar v Šarfii býva zradná. Cez deň svieti slniečko, ale ráno je ešte zima ako v pivnici.
A tak hneď na druhé ráno babka Rozália vstala, zakúrila v peci a pristavila hrniec na mlieko. Z komína sa vyvalil dym, buch-buch-buch, rovno do Klapkovho hniezda.
„Kchi-kchi-kchi!“ rozkašľal sa Klapko. Oči ho štípali, perie mu sčernelo od sadzí a z bieleho bociana bol razom bocian sivý ako mrak.
Deti na dvore sa zastavili. „Babka, babka, na komíne sedí čierny bocian!“
Babka vybehla von, pozrela hore a zalomila rukami. „Ach, ty chudáčik! Veď ja som ti zakúrila rovno pod nohy!“
Klapko zoskočil z komína, otriasol sa, až z neho padali sadze ako sneh naopak, a smutne povedal: „Klap… na komíne bývať nemôžem.“
Odletel teda na vežu kostola. Tam je vysoko a nikto tam nekúri, pomyslel si.
Postavil si nové hniezdo pri samom kríži, vystlal ho trávou a už sa tešil, ako si pospí. Ale presne na poludnie sa pod ním rozhojdal zvon:
Bim-bam! Bim-bam! BIM-BAM!
Klapko vyskočil tak vysoko, že sa mu zamotali nohy. Hniezdo sa celé roztriaslo a prútiky leteli na všetky strany.
„Klap… ani na kostole bývať nemôžem,“ povedal, keď mu prestalo zvoniť v ušiach.
Odletel teda na strechu starého mlyna. Tam je ticho a voňa múky, pomyslel si.
Postavil si nové hniezdo na machovej streche, vystlal ho trávou a zavrel oči. Ale vtom sa pohlo mlynské koleso:
Klip-klap, klip-klap, klip-klap!
Celý mlyn sa jemne triasol, strecha sa triasla, hniezdo sa triaslo a Klapkovi sa od toho točila hlava ako na kolotoči.
„Klap… ani na mlyne bývať nemôžem,“ povzdychol si. Sadol si na kraj potoka a hlavu ukryl pod krídlo.
Tak ho našli Janko, Marienka a malý Ďurko.
„Čo je s tebou, Klapko?“ spýtala sa Marienka.
„Nemám kde bývať,“ zaklepotal smutne bocian. „Na komíne sa dusím, na kostole ohluchnem a na mlyne sa mi točí hlava. A keď nebudem mať hniezdo, nebudem mať ani bocianiky.“
Deti sa zamysleli. Janko sa poškrabal na hlave. Ďurko si cmúľal palec. A vtom Marienka vyskočila:
„Ja viem! Furman Matej má v stodole staré koleso z voza. Od Sivka!“
Utekali k furmanovi. Ten vyniesol zo stodoly veľké drevené koleso, už trochu rozheganej, ale stále pevné. A potom sa pridal mlynár Ondrej s dlhou rovnou kladou a ujo Lajko s rebríkom.
Na kraji dediny, pri lúke so žabkami, zatĺkli kladu hlboko do zeme. Na jej vrch pripevnili koleso. A Janko po rebríku vyniesol hore náruč prútikov, aby mal Klapko s čím začať.
Klapko zakrúžil nad kolesom raz, dva razy, tri razy. Potom pristál. Prešľapol si. Pozrel dolu.
Nikde žiadny dym. Žiadny zvon. Žiadne koleso, ktoré by sa točilo. Len vietor, slniečko a výhľad až po Pezinské Karpaty.
Klap-klap-klap-klap-klap! zaklepotal tak radostne, ako ešte nikdy.
A o pár týždňov vykukli z hniezda tri malé bocianiky.
Od toho dňa bociany v Šarfii nikdy nesedia na komínoch. Babka Rozália môže kúriť, koľko chce, a deti vedia, že bocian patrí na koleso.
A pán Ferdinand to v noci starostlivo zapísal do kroniky. Hapčí!
Ubehli roky a v Šarfii, ktorej dnes hovoríme Blatné, už nikto nekúri v peci s otvoreným komínom a staré vozové kolesá nájdeš skôr v múzeu. Bociany si však na komíny nezvykli dodnes.
Dnes ich nájdeš hlavne na elektrických stĺpoch. Elektrikári im tam pripevňujú špeciálne podložky, aby hniezdo nespadlo a bociany sa nedotkli drôtov. Vlastne je to to isté koleso od Sivkovho voza, len z kovu a o kúsok vyššie.
Tak keď na jar uvidíš na stĺpe veľké hniezdo a začuješ z neho klap-klap-klap, zamávaj. Možno je to vnúča vnúčaťa bociana Klapka, ktoré ti hovorí: „Som doma!“
A ak nepomreli, klepocú dodnes.
🪺🦩