Pec nám spadla
Kde bolo, tam bolo, v Šarfii, na konci ulice pod kostolom, stála chalupa babky Rozálie. A v tej chalupe stála pec. Ale nie hocijaká pec! Bola veľká, biela, okrúhla ako bochník a teplá ako babkino objatie.
V lete v nej babka piekla chlieb z múky, ktorú zomlel mlynár Ondrej. Na jeseň v nej sušila slivky. A v zime? V zime sa na nej spalo. Deti sa uložili na vrch pece, prikryli sa perinou a bolo im teplučko ako vtáčikom v hniezde.
Celá ulica vedela, že babka Rozália má najlepšiu pec v Šarfii. Keď v nej piekla chlieb, voňalo to až ku kostolu svätého Vojtecha.
Jedného studeného jesenného rána babka zakúrila, pec zapraskala, prask-prask-prask… a potom sa ozvalo:
Krrrrr… BUCH!
Pec sa naklonila, zakašľala dymom a zosypala sa na jednu stranu ako kopa piesku.
Babka Rozália zalomila rukami. Na ulicu vybehli susedia. A deti, Janko, Marienka a malý Ďurko, zastali pri dverách a celé vystrašené začali spievať pesničku, ktorú v Šarfii vedel každý:
Pec nám spadla, pec nám spadla, ktože nám ju opraví?
Starý peciar nie je doma a mladý to nespraví.
A bola to pravda. Starý peciar, dedko Kachlík, ktorý postavil všetky pece v dedine, odišiel pred týždňom niekam preč a nikto nevedel kam. Doma zostal len jeho učeň, mladý Vinco.
Vinco prišiel hneď. Mal nové kladivo, novú lopatku a novú zásteru. Len skúsenosti nemal žiadne.
„Hneď to bude,“ povedal sebavedome.
Miešal hlinu, ukladal tehly, ťap-ťap-ťap. Do večera stála pec. Bola o kúsok krivá, ale stála.
Babka zakúrila. A pec… pfffffff! Celý dym išiel namiesto do komína rovno do izby. Babka kašľala, mačka kýchala a z okien sa valilo ako z mlyna na múku.
Vinco sa začervenal až po uši. „Hm. Asi som niečo zabudol.“
A deti spievali presne tak, ako to v pesničke stojí. Mladý to nespraví.
„Nič to,“ povedala Marienka. „Pesnička predsa vie, čo ďalej!“ A zaspievala:
Zavoláme na murára, ten má veľké kladivo,
zamuruje to, čo treba a už je to hotovo.
A tak zavolali murára Šimona. Bol to chlap ako hora a mal také veľké kladivo, že ho musel nosiť na pleci ako drevorubač sekeru.
„Pec? To je hračka!“ zahučal. Rozkladal tehly, miešal maltu a murovaal, bum-bum-bum, až sa celá chalupa triasla. Murovaal tak usilovne a tak dôkladne, že zamuroval všetko, čo videl.
Aj dieru na dym.
Aj dvierka, ktorými sa dáva chlieb do pece.
„Hotovo!“ zvolal hrdo a utrel si pot z čela.
Babka Rozália chodila okolo pece s bochníkom cesta v rukách. Raz dookola, druhýkrát dookola. „Šimon, synak… a kade ja ten chlieb do nej strčím?“
Murár Šimon sa poškrabal pod čiapkou. „Hm. Asi som zamuroval trochu viac, ako bolo treba.“
V ten večer babka Rozália sedela pri studenej peci bez dvierok, zabalená do troch šatiek, a ticho plakala. Bez pece nemala kde piecť chlieb. A zima bola za dverami.
Marienka ju chytila za ruku. „Babka, a kde je ten starý peciar?“
„Ach, dedko Kachlík,“ povzdychla si babka. „Kto vie. Vraj odišiel k dcére. Niekde za kopcami.“
Marienka sa pozrela na Janka. Janko na Ďurka. A Ďurko povedal to, čo si mysleli všetci:
„Tak ho pôjdeme nájsť!“
Ráno si deti zabalili koláč a vydali sa na cestu. Prešli cez polia, okolo krtincov a syslových dierok, až prišli do Čaníkoviec. Tam sa pýtali na každom dvore:
„Nevideli ste dedka Kachlíka? Starého peciara zo Šarfie?“
Gazda s fúzmi ako dva strapce hrozna sa zasmial. „Kachlíka? Ten je u svojej dcéry, posledný dom pri vinohrade. Ale len ho nebuďte. Spí.“
„Spí?“ čudovali sa deti. „Veď je poludnie!“
Pribehli k poslednému domu, zaklopali, ťuk-ťuk-ťuk, a dcéra peciara ich zaviedla do izby. A tam, na vrchu krásnej veľkej pece, pod hrubou perinou, chrápal starý dedko Kachlík.
Chrrr-pííí… chrrr-pííí…
„Ocko postavil túto pec pred týždňom,“ šepkala dcéra. „A je taká teplá a taká pohodlná, že z nej odvtedy nezliezol.“
Deti sa zachichotali. Potom sa postavili pod pec a zaspievali tak hlasno, ako vedeli:
Zavoláme na deduška, ten má veľké kladivo.
Zahanbiť sa dedko nedá, hneď sa pustí do toho.
Dedko Kachlík otvoril jedno oko. Potom druhé. Vystrčil spod periny nos.
„Čože? Kto ma tu volá?“
„Babke Rozálii v Šarfii spadla pec!“ zvolali deti naraz.
Dedko si sadol tak rýchlo, že si buchol hlavu o strop. „Rozálii? Tú pec som staval, keď som bol mladší ako Vinco! Zahanbiť sa nedám. Ihneď idem!“
Zliezol z pece, vytiahol spod lavice svoje staré kladivo, ktoré bolo ešte väčšie ako Šimonovo, a vykročil tak svižne, že deti ledva stačili.
V Šarfii sa dedko Kachlík pozrel na pec bez dvierok a zasmial sa tak, až sa mu brada triasla. Potom sa pustil do roboty. Rozobral, čo bolo treba, zmiešal hlinu s vodou a slamou, čľap-čľap, a ukladal tehly, ťap-ťap. Deti mu nosili najjemnejšiu hlinu z krtincov a krtko Hrabko spod zeme len prekvapene vystrčil nos. Hrab-hrab?
Do večera bola pec skoro hotová. Len musela cez noc schnúť.
„Ráno ju dokončím,“ povedal dedko. „A dnes v noci budem pri nej strážiť, nech sa jej nič nestane.“
Ľahol si na lavicu pri peci a o chvíľu chrápal. Chrrr-pííí…
A vtedy sa začala tá pravá zápletka.
O polnoci, o polnoci, prišlo veľké strašidlo.
Malo gate na špagáte a na nose lepidlo.
Presne o polnoci, keď na šarfickom kostole bilo dvanásť, sa potichučky otvorili dvere. A do izby sa vkradlo niečo bledé, celé biele, s veľkými dverami tieňa na stene.
Malo gate uviazané na špagáte, lebo opasok niekde v tme stratilo. A na nose malo prilepenú veľkú hrudu bielej hliny.
Strašidlo sa zakradlo k peci a začalo ju potichu uhládzať. Ťap… ťap… ťap…
Dedko Kachlík otvoril jedno oko. Uvidel bielu postavu. Otvoril druhé oko. Uvidel hrudu na nose a gate na špagáte.
„STRAŠIDLO!“ zreval dedko a vyskočil z lavice.
A strašidlo sa naľakalo ešte viac ako on.
Lepidlo sa odlepilo a špagát sa roztrhol.
Strašidlo sa naľakalo a dedko ho odkopol.
Hruda hliny odpadla z nosa, plesk! Špagát praskol, prásk! Gate spadli až po členky. Strašidlo poskočilo, zakoplo o vlastné gate a dedko ho jedným kopancom poslal rovno do vedra s hlinou.
ČĽAP!
Z vedra vykukla hlava, celá biela, len oči a uši trčali von.
„Dedko… to som ja… Vinco.“
Dedko Kachlík si posvietil lampášom. Naozaj. Vo vedre sedel jeho učeň, mladý Vinco, biely od hliny od hlavy po päty, s gaťami na špagáte a so slzami v očiach.
„Vinco! Čo tu robíš o polnoci?“
Vinco sklopil oči. „Hanbil som sa, dedko. Všetci videli, že som pec pokazil. A pesnička hovorí, že mladý to nespraví. Tak som chcel prísť potajomky a dokončiť ju sám. Aby si ľudia mysleli, že som to vedel.“
Dedko Kachlík si sadol na lavicu a dlho mlčal. Potom podal Vincovi ruku a vytiahol ho z vedra.
„Počúvaj ma, chlapče. Hanbiť sa netreba, keď sa niečo učíš. Hanbiť by sa bolo treba len vtedy, keby si sa učiť nechcel. Ja som tiež nevedel postaviť pec, keď som bol mladý. Prvá, čo som postavil, dymila tak, že sme celú zimu chodili čierni ako kominári.“
Vinco sa nesmelo usmial.
„Tak poď,“ povedal dedko a podal mu lopatku. „Ešte je noc. Dokončíme ju spolu. A ja ti ukážem, kade musí ísť dym, aby sa nevracal do izby.“
A tak pracovali celú noc. Starý ukazoval a mladý robil. Krok za krokom, tehlu za tehlou.
Ráno babka Rozália vošla do izby a zostala stáť. Pec bola biela, okrúhla ako bochník, s dvierkami aj s dierou na dym. Možno ešte krajšia ako tá stará.
Na lavici pri nej spali dvaja peciari, starý aj mladý, obaja celí od hliny.
Babka zakúrila. Pec zapraskala, prask-prask-prask… a dym išiel rovno do komína, ako sa patrí.
Babka sa rozplakala, ale tentoraz od radosti.
V ten deň napiekla babka Rozália toľko chleba, že ho dostala celá ulica. Aj murár Šimon, aj dedko Kachlík, aj jeho dcéra z Čaníkoviec. Voňalo to až ku kostolu svätého Vojtecha a vraj až do Pezinka.
A keď sa celá dedina dopočula o polnočnom strašidle s gaťami na špagáte, smiali sa tak, až sa im triasli bruchá. Najviac sa smial samotný Vinco.
A deti k pesničke pridali ešte jednu slohu, svoju vlastnú:
Pec nám spadla, pec nám spadla, ktože nám ju opraví?
Starý peciar spal na peci a mladý to spraví!
Od toho dňa postavil Vinco v Šarfii veľa pecí. A každá jedna ťahala, ako sa patrí. Lebo sa učil od toho najlepšieho.
A pán Ferdinand to v noci zapísal do kroniky. Pri strašidle sa vraj tak smial, že mu odleteli okuliare. Hapčí!
Ubehli roky a v Blatnom dnes väčšina ľudí kúri inak. Ale na niektorých dvoroch ešte stoja staré chlebové pece. A keď v nich niekto napečie chlieb alebo koláče, voňajú tak ako kedysi u babky Rozálie.
A pesničku Pec nám spadla si deti spievajú dodnes. Možno ani nevedia, že je v nej ukrytá veľká múdrosť. Že starí ľudia vedia veci, ktoré mladí ešte nevedia. Že hanbiť sa netreba, keď sa niečo učíš. A že keď sa starí a mladí stretnú pri jednej práci, postavia aj to, čo sa zdalo nemožné.
Tak keď vám dedko alebo babka budú chcieť ukázať, ako sa pečie chlieb, ako sa zatĺka klinec alebo ako sa viaže uzol, dobre sa pozerajte a počúvajte. Raz to budete vedieť vy.
A ak nepomreli, pečú dodnes.
🍞🔥👻