Ako išiel Macek do Malaciek šošovičku mlátiť
Možno ste už počuli pesničku o tom, ako išiel Macek do Malaciek šošovičku mlátiť. Ale viete, odkiaľ ten Macek bol? No predsa zo Šarfie! A ako tá pesnička vznikla a čo sa Mackovi v tých Malackách stalo, to vám teraz porozprávam.
Kde bolo, tam bolo, v Šarfii žil mládenec Macek. Bol silný ako dub pri mlyne a ramená mal široké ako vráta od stodoly. Keď mlátil obilie cepom, robilo to bum-bác, bum-bác tak rýchlo, že slamky ešte leteli vzduchom, keď už bolo zrno vo vreci.
Mal však dve chyby. Prvá: všetko bral doslova. Keď mu mama povedala „skoč do pivnice“, Macek naozaj skočil. Rovno zo schodov. A druhá: bol zábudlivý ako sito. Čo mu vošlo do hlavy jedným uchom, vyletelo druhým skôr, než stihol povedať ba.
Našťastie mal svoju milú, Zuzku. Tá mala oči bystré ako sokol a jazyk ostrý ako kosa.
Raz na jeseň prišiel do Šarfie list až zo Záhoria, z mestečka Malacky, ktoré leží na druhej strane Malých Karpát. List poslal gazda Vendelín, ktorý mal najväčšiu sýpku v celých Malackách, plnú šošovice.
Pán Ferdinand, obecný pisár, si nasadil okuliare, odkašľal si (hapčí!) a prečítal list pred celou dedinou:
Milí Šarfania! Mám plnú sýpku šošovičky na Nový rok, ale nemám macka. Pošlite mi, prosím, najlepšieho macka, akého máte. Gazda Vendelín z Malaciek.
„Macka?“ čudovali sa ľudia. „Veď najlepší Macek v Šarfii je predsa náš Macek! Ten mláti šošovicu rýchlejšie ako vietor!“
A tak si Macek zabalil chlieb a slaninu. Zuzka ho pobozkala na líce a dedina ho vyprevadila až za kostol svätého Vojtecha.
Ale nikto v Šarfii nevedel jednu dôležitú vec. Na Záhorí sa slovom macek hovorí kocúrovi.
Macek kráčal popri vinohradoch a od radosti si začal vymýšľať pesničku. Aby sa mu lepšie šlo, spieval do kroku:
Išiel Macek do Malacek šošovičku mlácic…
Spieval to raz, spieval to dvakrát, a tešil sa, ako to v Malackách roztočí. Pri Pezinku sa zastavil, že si ukáže majstrovi Ambrózovi, ako sa mláti, a siahol si za chrbát po cepe.
Za chrbtom nič.
Siahol si na plece. Nič. Siahol do vaku. Chlieb, slanina, ale cep nikde.
Macek zbledol. A pesnička sa mu sama od seba dospievala:
…zabudol si cepy doma, musel sa on vrácic.
Majster Ambróz sa za sudmi chichotal tak, až mu brada poskakovala.
A tak sa Macek vrátil. Celú cestu späť, cez polia a vinohrady, až do Šarfie. Vtrhol do chalupy, prevrátil komoru, nakukol pod posteľ, do pece aj do psej búdy. Napokon zavolal na Zuzku:
Milá moja, stará moja, dze ši dala cepy?
Zuzka sa ani neotočila od plotne. Len ukázala varechou hore, nad Mackovu hlavu, na trám pod stropom, ktorému sa hovorí hambálok:
Tam ci viša na hambálku, vem ši ich ty slepý!
Macek pozrel hore. A naozaj, cepy tam viseli, rovno nad jeho nosom. Celý čas.
Ľudia v Šarfii sa smiali od Vianoc až do Veľkej noci. A tú pesničku si spievali na každej zábave.
Druhý raz už Macek cep nezabudol. Prehodil si ho cez plece, a aby nezaspal na dlhej ceste, spieval si refrén celou cestou cez Pezinok, hore do hôr, do sedla, ktorému hovoria Baba:
Hej, Macejko, Macejko-ko-ko-ko-ko,
zahraj mi na cenko-ko-ko-ko-ko,
na tú cenku strunu-nu-nu-nu-nu,
hej, dzunu, dzunu-nu-nu-nu-nu.
Spieval to tak hlasno, že sa mu z bukových lesov ozývala ozvena ko-ko-ko-ko, až sa sojky pýtali, či sa niekde nestratila sliepka.
A na druhej strane kopcov sa zem zmenila. Bola piesočnatá, voňala živicou a rástli na nej vysoké borovice ako rad vojakov.
Na tretí deň Macek zaklopal na bránu gazdu Vendelína.
Ťuk-ťuk-ťuk.
Gazda otvoril, pozrel na Macka. Pozrel hore, lebo Macek bol vysoký. Pozrel dolu. A pozrel znova hore.
„Kto si ty?“
„Ja som Macek zo Šarfie,“ povedal Macek hrdo. „Vraj potrebujete macka.“
Gazda Vendelín zbledol. „Ale… ale ja som chcel macka s fúzami a chvostom! Na myši!“
Macek si pohladil pod nosom svoje husté fúzy. „Fúzy mám,“ povedal vážne. „Chvost nemám. Ale zato mám cep. Tentoraz som ho aj nezabudol.“
Gazda sa chytil za hlavu a potom sa rozosmial tak, až sa mu trhali gombíky na vestičke.
V sýpke gazdu Vendelína bolo naozaj zle. Na zemi ležali kopy šošovice, vrecia boli prehryzené a v každom kúte bolo počuť pišť-pišť-pišť. Myši z celých Malaciek si tam urobili hostinu.
„Keď mi ich nikto nevyženie, do Nového roka nezostane ani zrnko,“ vzdychol si gazda. „A na Nový rok bez šošovičky? To by celý rok nemal nikto v Malackách ani groš.“
„Nebojte sa,“ povedal Macek. „Kocúr nie som, ale niečo vymyslím.“
Prvú noc si Macek sadol do sýpky s cepom v ruke. Keď sa ukázala prvá myš, bum-bác! udrel cepom. Ale myš uskočila a cep trafil kopu šošovice. Šošovička vyletela do vzduchu ako zlatý dážď a myši sa od radosti len tak oblizovali. Ráno bol v sýpke väčší neporiadok ako večer.
Druhú noc si Macek povedal: Keď chcú kocúra, budem kocúr. Sadol si na štyri, nafúkol líca a zamňaukal tak hlboko, ako vedel:
„MŇAAAU!“
Myši na chvíľu stíchli. Potom jedna malá vystrčila hlavu z diery, pozrela na veľkého chlapa s fúzami na štyroch… a myši sa začali smiať tak, že sa im triasli bruchá. Pi-pi-pi-pi! Celú noc sa smiali a jedli.
Tretiu noc už Macek nevedel čo ďalej. Sadol si na vrece, oprel si bradu o cep a potichu, smutne si zaspieval:
Hej, Macejko, Macejko-ko-ko-ko-ko…
A potom si povzdychol: „Keby som tak bol doma v Šarfii. Tam máme v mlyne myšku Zrnku. Tá by vedela, čo robiť.“
Vtom sa spod vreca ozval tichý hlások:
„Zrnku? Ty poznáš Zrnku zo šarfického mlyna?“
Pred Mackom sedela malá hnedá myška so smutnými očami. Bola to stará myš Piesočka, najstaršia myš v Malackách.
„Jasné, že ju poznám,“ povedal Macek. „Celá Šarfia ju pozná. Pomohla nám vyčistiť potok, aby mlyn znova spieval.“
„Ach,“ povzdychla si Piesočka. „O Zrnke sa rozpráva aj u nás. Že je to myška, ktorá pomáha ľuďom. Nám nikto nepomáha. Na Záhorí je piesok, a v piesku rastie málo. A v zime sú naše deti hladné. Preto chodíme do sýpky.“
Macek sa poškrabal na hlave. Bol síce doslovný a zábudlivý, ale srdce mal dobré. A zrazu mu v hlave zasvietilo ako lampáš.
Ráno zobudil gazdu Vendelína.
„Gazda, myši nevyženiete. Ani cepom, ani mňaukaním. Ale môžete sa s nimi dohodnúť.“
„Dohodnúť? S myšami?“
„Dajte im jeden malý kútik sýpky. Zrnká, ktoré popadajú pri mlátení, budú ich. A ony za to nechajú vaše vrecia na pokoji. Ba čo viac, pozbierajú vám každé zrnko, ktoré sa zakotúľa do škáry, aby nič neprišlo nazmar.“
Gazda Vendelín sa naňho dlho pozeral. Potom pokrčil plecami. „Horšie už byť nemôže. Skúsme to.“
A tak Macek mlátil šošovicu. Bum-bác, bum-bác! Tak rýchlo, až sa cep zahrieval. Myši behali okolo a zbierali každé zrnko, ktoré odskočilo. Jedno do vreca gazdovi, klik. Jedno do kútika pre seba, klik. A Macek si pri tom do rytmu spieval, až sa mu myši pridali tenkými hláskami: ko-ko-ko-ko-ko!
Za tri dni bola celá šošovica vymlátená, vyčistená a vo vreciach, ktoré už nikto nehrýzol.
V ten večer usporiadal gazda Vendelín veľkú hostinu. A keď sa Malačania dopočuli, ako Macek prvýkrát zabudol cepy doma, smiali sa tak, až im tiekli slzy. Pesničku sa hneď naučili. Ale po svojom, po záhorácky:
Išieł Macek do Małacek, šošovicku młácit,
zapomjeł si cepy doma, moseł sa on vrácit.
A keďže v Malackách vešali cepy inam ako v Šarfii, aj Zuzkina odpoveď sa im trochu zmenila:
„Miłá moja, dušo moja, kam s mi dała cepy?“
„Pod kurníčku, na hrebíčku, ber si ich ty slepý.“
A preto má táto pesnička dodnes dve podoby. Jednu šarfickú a jednu záhorácku. A obe sú pravdivé.
Gazda Vendelín bol taký šťastný, že dal Mackovi plné vrece šošovičky. A k tomu ešte niečo. Z košíka vytiahol malé pásikavé mačiatko s bielymi labkami.
„Toto je pre teba, Macek. Aby si mal doma v Šarfii aj svojho skutočného macka.“
Macek si mačiatko vložil za kabát, cep si prehodil cez plece a vydal sa na cestu domov. Cez borovice, cez Babu, cez Pezinok, až do Šarfie. A celou cestou spieval Hej, Macejko, Macejko-ko-ko-ko-ko, a mačiatko mu spod kabáta pridávalo mňau-mňau.
Doma ho čakala Zuzka. Pozrela na vrece šošovice, na mačiatko a nakoniec Mackovi na plece.
„No vidíš,“ usmiala sa. „Tentoraz si cepy nezabudol.“
„Nie,“ povedal Macek hrdo. A potom sa chytil za hlavu. „Ale slaninu som nechal v Malackách!“
A viete, ako mačiatko pomenoval? No predsa Macek.
Odvtedy mali v Šarfii dvoch Mackov. Keď Zuzka zavolala „Macek, poď na obed!“, pribehli obaja. A keď niekto zavolal „Macek, chyť myš!“, ten veľký sa zas zvalil na štyri a zamňaukal. Celá dedina sa na tom smiala ešte sto rokov.
A malý macek? Ten sa v mlyne skamarátil s myškou Zrnkou. Lebo v Šarfii sa vždy všetci nejako dohodnú.
A pán Ferdinand to v noci zapísal do kroniky. Aj s pesničkou. Hapčí!
A teraz to najdôležitejšie. Prečo sa na Nový rok jedáva šošovica? Lebo každé zrnko šošovičky vyzerá ako malá okrúhla minca. A kto ich na Nový rok zje veľa, ten bude mať celý rok peniažky. Tak sa to hovorí v Malackách aj v Šarfii, ktorej dnes hovoríme Blatné.
Tak keď budete tento rok na Nový rok jesť šošovicu, zaspievajte si o Mackovi zo Šarfie. A predtým, než niekam pôjdete, pozrite sa hore na hambálok. Čo keby tam niečo viselo.
A ak nepomreli, spievajú dodnes.
🐱🌾🎻