Ako išiel Jano po víno do Pezinka
Kde bolo, tam bolo, v Šarfii bolo veľké chystanie. Jankova staršia sestra Anička sa vydávala a celá dedina sa tešila na svadbu. Babky piekli koláče, až sa z komínov prášilo cukrom. Muzikanti ladili husle, fidli-fidli. A mlynár Ondrej zomlel na svadobné pečivo toľko múky, že mlyn spieval klip-klap od rána do večera.
Janko medzitým vyrástol na šikovného mládenca, ktorému už všetci hovorili Jano. A práve Jana si zavolal otec.
„Jano, svadba bez dobrého vína je ako koláč bez maku. Zájdi do Pezinka k majstrovi Ambrózovi. Má najlepšie víno pod Malými Karpatmi. Kúp od neho súdok na svadbu.“
Furman Matej mu požičal voz aj starého dobrého Sivka. Sivko už mal na hrive pár bielych chlpov navyše, ale cestu do Pezinka poznal lepšie ako vlastné kopytá.
Otec ešte zakričal od brány:
„A daj si pozor v Čaníkovciach! Sú tam totiž dvoje. Veľké Čaníkovce a Malé Čaníkovce. A obe si myslia, že majú lepšie víno ako tie druhé. Choď rovno, nezastavuj a nedaj sa nahovoriť!“
„Neboj sa, otec!“ zasmial sa Jano. „Čo by sa mi mohlo stať?“
Klap-klap, cinky-linky, odklapotal Sivko so zvončekom na postroji.
Cesta viedla pomedzi polia a vinohrady. Na kopcoch dozrievalo hrozno, bocian Klapko krúžil nad lúkami a Jano si pískal.
Až kým neprišiel k prvým domom so zelenými okenicami. Tam na ceste stál gazda s bruchom ako súdok a fúzmi ako dva strapce hrozna.
„Hó, hó, mládenec! Kamže ideš?“
„Do Pezinka, po víno na sestrinu svadbu,“ povedal Jano.
Gazda sa chytil za srdce, ako keby ho niečo pichlo. „Do Pezinka? Po víno? Veď si práve vo Veľkých Čaníkovciach! Tu máme víno, aké nemá ani cisár vo Viedni!“
A skôr než Jano stihol povedať ba, gazda mu vyložil na voz malý súdok.
„Toto je dar pre mladomanželov. Nech vedia, kde sa robí to pravé víno!“
„Ďakujem,“ povedal Jano zdvorilo. „Ale ja aj tak musím do Pezinka.“
Klap-klap, cinky-linky.
Neprešiel ani sto krokov a na ceste stála gazdiná s vareškou v ruke a zásterou ako plachta na veternom mlyne.
„Hó, hó, mládenec! Čo to tam máš na voze? Súdok z Veľkých Čaníkoviec?“ Ohrnula nos. „Tí majú iba veľké meno. Víno majú kyslé ako ocot! Si v Malých Čaníkovciach, synak, a tu máme víno malé, ale zlaté!“
A skôr než Jano stihol povedať be, mal na voze druhý súdok.
„Pre mladomanželov! Nech vedia, čo je dobré.“
„Ďakujem,“ povedal Jano. „Ale ja aj tak musím do Pezinka.“
Klap-klap, cinky-linky.
Lenže na konci dediny bola križovatka. A tam sa začala tá pravá zápletka.
„Pezinok je doľava!“ kričal gazda z Veľkých Čaníkoviec.
„Ale kdeže, doprava!“ kričala gazdiná z Malých Čaníkoviec.
Sivko sa zastavil. Pozrel doľava. Pozrel doprava. Pozrel ešte raz doľava, presne ako ho to kedysi učil furman Matej. A potom, lebo mu všetci kričali do uší, sa zmätene otočil úplne dookola.
A tak Jano prišiel znova do Veľkých Čaníkoviec.
„No vidíš, vrátil si sa!“ zaradoval sa gazda s fúzmi. „To znamená, že ti chutí naše!“ A naložil mu na voz ďalší súdok.
Jano otočil Sivka. Prišiel do Malých Čaníkoviec.
„No vidíš, vrátil si sa k nám!“ zaradovala sa gazdiná s vareškou. A naložila mu ďalší súdok.
Jano otočil Sivka ešte raz. A potom ešte raz.
Veľké. Malé. Veľké. Malé.
Klap-klap, cinky-linky. Klap-klap, cinky-linky.
Keď sa konečne vymotal na cestu do Pezinka, bol už podvečer. Voz bol plný súdkov ako kopec hrozna a Sivko funel, akoby ťahal celý vinohrad.
„Sivko,“ povzdychol si Jano. „Ešte sme ani neboli v Pezinku, a už vezieme víno pre pol Šarfie.“
Sivko odpovedal len unaveným pfrrr.
V Pezinku pod vinohradmi stál pivničný dom majstra Ambróza. Majster mal sivú bradu, zásteru fialovú od hrozna a oči, ktoré sa smiali, aj keď sa jeho ústa nesmiali.
Keď uvidel Janov voz, chytil sa za boky a rozosmial sa tak, až sa mu brada triasla.
„Ha-ha-ha! Ty si prešiel cez Čaníkovce, však?“
Jano mu celý nešťastný vyrozprával, čo sa stalo. „Ja som chcel len jeden súdok od vás. A teraz mám plný voz a neviem, ktoré víno je lepšie. A keď na svadbe nalejeme jedno, urazia sa tí druhí. A keď nalejeme druhé, urazia sa tí prví.“
Majster Ambróz si pohladil bradu. Ochutnal víno z Veľkých Čaníkoviec. Mľask. Ochutnal víno z Malých Čaníkoviec. Mľask-mľask. A potom sa zamyslel.
„Vieš čo, Jano? Obe sú dobré. Jedno je silné a druhé je voňavé. Ale každé samo je ako svadba bez nevesty.“
Vzal veľký prázdny sud. Nalial doň trochu z Veľkých Čaníkoviec, trochu z Malých Čaníkoviec a navrch pridal ešte kvapku svojho, pezinského. Zamiešal to dlhou drevenou lyžicou, bľup-bľup, a podal Janovi pohárik.
„Najlepšie víno,“ povedal majster, „je to, ktoré sa robí spolu.“
Svadba v Šarfii bola najkrajšia, akú dedina pamätala. Muzikanti hrali, kým im nevyschli struny. Babky tancovali s dedkami, Anička so ženíchom a malé deti dostali sladký hroznový mušt, lebo víno je len pre dospelých.
A Jano na svadbu pozval aj gazdu s fúzmi z Veľkých Čaníkoviec a gazdinú s vareškou z Malých Čaníkoviec.
Keď sa nalialo víno majstra Ambróza, gazda ochutnal a zvolal: „Výborné! Hneď spoznám, že je naše, veľkočaníkovské!“
Gazdiná ochutnala a zvolala: „Výborné! Hneď spoznám, že je naše, maločaníkovské!“
Potom sa na seba pozreli. A Jano sa usmial:
„Máte pravdu obaja.“
Chvíľu bolo ticho. A potom sa gazda s fúzmi začal smiať, gazdiná s vareškou sa začala smiať, a nakoniec sa smiala celá svadba. Gazda vyzval gazdinú do tanca a krútili sa tak dlho, až im tie spory vyleteli z hláv ako pena z pohára.
V noci to pán Ferdinand na obecnom úrade starostlivo zapísal do kroniky. Hapčí!
Ubehli roky. Šarfii dnes hovoríme Blatné. A tie dve dediny pod vinohradmi? Najstaršie meno mali Čaník, podľa človeka menom Čaník, ktorý tam možno kedysi býval ako prvý. Neskôr im ľudia hovorili Šenkvice. A v roku 1964 sa Veľké a Malé Čaníkovce konečne spojili do jednej dediny. Dnes sú to už len jedny Šenkvice.
Vraj to celé začalo na jednej svadbe v Šarfii, pri jednom sude vína, ktoré sa robilo spolu.
Vinohrady pod Malými Karpatmi sú tam dodnes. V Pezinku, v Šenkviciach aj okolo Blatného. A keď na jeseň ide okolo nich voz plný hrozna, možno začuješ tiché klap-klap, cinky-linky.
To Sivko kontroluje, či sa niekto zase nepomýlil na križovatke.
A ak nepomreli, štrngajú si dodnes.
🍇🐴🍷